Úryvek z kapitoly STRIPTÍZ HOROLEZCA

Mrazivý podvečer v severnej stene Javorového štítu. Stojím na skalnej rímse a je mi nanič. Bolí ma hlava. Stojí mi na nej Emil a pokúša sa zatlcť skobu. Skobu S, skobu skôb, hlavné istenie všetkých dielčích istení. Sme zachránení, skoba sadla. Emil zacvakol lano do karabínky a zavesil sa celou váhou na skobu.

-          Tá udrží aj koňa

-          Pozorujem

A potom vypuklo bivakovanie.....

 

 

 

.....

Otec

Onoho večera otec čosi hľadal pod posteľou, zakotúľaný gombík, či čo, a pri tom hľadaní vytiahol odtiaľ lano a strapec skôb a karabín. Bol to pre mňa otrasný obraz, ako tam kľačal s lezeckým haraburdím v rukách a díval sa na mňa.

-          A toto je čo?

-          To je lano a skoby.

-          To vidím, ale načo je to tu?

-          S tým sa totiž lezie.

-          Lezie. S tým sa lezie. KTO S TÝM LEZIE?

-          No... ja... vlastne, pravdaže... no áno... ja s tým niekedy... to... leziem...

-          Ty s tým lezieš! Počuješ mama, on s tým lezie! Nerozumiem!

-          No to sa takto to... uviaže cez prsia a..

-          A lezie sa! Ty, ja ti takú strelím až-až-až...

-          Ja totiž, my totiž, keď to ako tento, že áno, ale...

-          No počúvaj! Nikdy si nebol anjel. Vždy si vymýšlal.

Vždy ti sprostosti behali po rozume. Domovníkovi si nafarbil psa červeným lakom, Jankovičovi si opil holubov kukuricou, namočenou do špiráku, na Gizkinej svadbe si ponatieral štiplavou paprikou toaletné papiere, Chlapče maturuješ a rozum nikde! A teraz, teraz sa chceš ešte liepať  po skalách. Si normálny? Na to som ťa choval, aby si sa dokaličil? Aj ja som robil lotroviny, ale všetko má svoje hranice.

Neostávalo mi nič iné, ako mlčať. Nakoniec, istotne mal pravdu. To asi pochopím po rokoch, keď synovi vytiahnem spod postele lano. Možno.

Otec sa hneval, odmietal potravu. Hľadal metódy, ktorými by mi horolezectvo vyhnal z hlavy.  Podozrivo blahosklonne sa mi prihováral: Pozri, synku, si predsa  rozumný mladík. Aspoň čiastočne. Napríklad náš dom. Prečo by si mal chodiť domov po ríne, keď máš v dome schodisko. Rozumieš mi? No vidíš. Leziem napríklad ja? (Táto predstava ma rozveselila - otec má 98k.) No a tu som! A som spokojný. Pochopiteľne, každý musí mať voľajakého koníčka - niekto chodí na ryby, niekto na huby, niekto pestuje kaktusy, chová rybičky, salamandry, niekto zbiera známky, zápalkové nálepky, žiletkové obaly, niekto hrá šachy, mariáš, futbal a všeličo iné. No a ty by si si z takého množstva možností vybral práve to naj no pomôž mi - čo ja viem - najčudnejšie. Najnebezpečnejšie. Najvýstrednejšie. Najnamáhavejšie. Však ty si dengľavý. To ti ani doktor nedovolí. No a čo vlastne z toho je? Čo z toho máš? Rozhľad? Na to sú lanovky a turistické cesty. Alebo ťa azda teší to krkolomné pechorenie? No tak čo vlastne?!

-          To je .. ťažko povedať... Ani sám neviem, ale mám z toho všetkého strašnú radosť.

Bol som zlý, nepodarený, neposlušný syn. Odolal som pôvabom akvaristiky, rozkošiam kaktusárstva a filatelizmu. Zostal som horolezcom. Iste som si zle vybral. Rybárenie je azda krajšie a užitočnejšie, len sa mi zdalo, že spomienka na dobrodružstvá v Galérii Ganku je mi drahšia ako metrák, dva metráky, rieka, more rýb...

A otec? Čoskoro ho prestalo baviť hádzať hrach o stenu. Otec strašne rád čítava v posteli. Tak som mu teda podstrkával na nočný stolík najväčšie skvosty horolezeckej literatúry. Sprvu ich ignoroval:

-          Dávaj si tie voloviny niekde inde.

Raz večer však predsa zobral do rúk Rebuffatove Hviezdy a búrky, aby sa aspoň presvedčil, ako sa to lezie ,,...keď to ten náš vagabund probuje". Potom nasledoval Hermann Buhl, Herzogova Anapurna, Kugy - nestačil som to nosiť. Konečne nadišiel čas, keď sa ma okúňavo spýtal:

-          Ty, čo je to vlastne traverz?

 

Mama

Mama bojovala oveľa silnejšími zbraňami.

-          Synku - vraví - nerob to. Nechoď viac medzi horolezcov. Však už viac nepôjdeš? Že nie? Prečo nič nevravíš? Synku....

Neviem, ako som to prežil. Cítil som sa strašne nízky, zvrhlý, nevďačný. Nikdy som nebol bližšie k filatelii. Potom nasledovali sny. Každé ráno mi líčila, čo sa jej snívalo o horolezcovi:

-          Snívalo sa mi, že sme išli s tetou Matyldou pri strašne strmých kopcoch a ty si tam visel na vysokej skale a veľmi si kričal. My sme boli dolu a tiež sme kričali. Potom si sa pustil a spadl si k nám, medzi špicaté kamene. Utekali sme k tebe, ty si mal odrazenú hlavu a veľmi si plakal. Potom si povedal: Nemal som... Pri tebe bol veľký biely pes...

Nepamätám sa už, akú úlohu zohral pri mojej odrazenej hlave veľký biely pes, ale boli to strašné histórie plné hrôz, smútku a krvi.

Nakoniec mama kúpila v antikvariáte Lutonského knihu Symbolický cintorín, kde sú zhrnuté tatranské tragédie a po večeroch mi ich spolu s otcom čítavali záhrobným hlasom a s pozoruhodným komentárom.

S mamou to skončilo tak, že som ju raz zaviedol pod cvičné skaly a ukázali sme jej s Tónom kus pekného, bezpečného lezenia. Celkom sa jej to páčilo. Tóno jej ukázal aj pád do skoby, čo ma večer stalo tri veľké becherovky. Zvestovala mi, že Tóno je skvelý, že lezie o triedu lepšie ako ja, že som  nemehlo, nemám pre lezenie nadanie. Vraj si myslela, že má šikovnejšieho syna. Viac se jej o mne nesnívalo.

 

Brat

Brat je cvok a uvádzam ho iba do počtu rodiny. Pretože nie je horolezcom, dávajú mi ho za vzor, čo je absurdné. Vo volnom čase boxuje. Jeho výzor je potvrdením názoru, že pästiarstvo treba zakázať. Keď potreboval doložiť 800Kčs na Pioniera spieval s otcom: - Prosím ťa neblázni! Horolezectvo! S tvojimi rachitickými nožičkami! Keď liezť, jedine na nervy. Otec má pravdu, je to hlúpy šport. Nechceš boxovať?

Keď potreboval batoh, lyže a vetrovku na milostný výlet, obrátil kartu: - Dajte už pokoj! Voľačo na tom je. Aspoň je na čistom vzduchu. Buďte radi, že sa  nezráža po krčmách. No povedzte - je to charakter?

 

Moja žena

a)       Skôr ako sa ňou stala

Azda postačí úryvok z listu z medovej epochy:

"Vieš Emilko, to musí byť krásne, úžasné, keď se tak vznášaš medzi nebom a zemou. Aspoň raz keby som mohla byť s tebou, pavúčik môj."

Ale pavúčik sa predsa len múdro a prezieravo poistil pred dobrovolným vtiahnutím do stavu manželského. Dal si od svej milovanej a milujúcej (ide o jednu osobu) podpísať "Reverz o pestovaní horolezeckej činnosti manžela Emila v období života manželského", kde sa ona v troch bodoch a dvoch podbodoch zaväzuje nebrániť mi v horolezectve, naopak, všemožne ma podporovať. Podpisy, svedkovia, prozreteľné vyhotovenie v troch kópiách.

b)       Keď sa ňou stala.

Len čo mala v občianskom preukaze poznámku, z ktorej vyplýva, že som jej manželom, začala sa ohľadne horolezectva ošívať. Vraj papier je papier, život je iný. Žiadala (dva mesiace po svadbe!) revíziu reverzu, na čo som pochopiteľne nepristal. Svoju i moju kópiu zničila. Pachtí sa aj po tretej, ale tá se jej nikdy nedostane do rúk. To by bol môj koniec - ako horolezca.

 

Spolupracovníci.

 Spolupracovníci sú za horolezectvo, lebo im nosím z Tatier poľský lieh. Tým najbližším. Pre vzdialenejších kolegov som "strelený, trafený, líznutý, cvaknutý atď". Našťastie však máme v podniku jedného psychopata, dvoch homosexuálov, mravne spustlú sekretárku, parašutistu, laborantku s trojčatami a údržbára s trinástimi prstami na rukách Žijem si relatívne celkom pokojne v ich tieni.  Najlepšie vychádzam so šéfom, ten má pre horolezectvo úprimné  porozumenie. To je onen psychopat.

 

Tak toto bol Emil. Trochu aj ja, trochu Bubo, Jožo, Ďuro. Všetci tak trochu....