Ukázka z knihy Od Álp po Himalaje (přeloženo do slovenštiny z německého originálu "8000 drüber und drunter"). Příhoda se udála v červnu 1943 ve Wilder Kaiseru, kdy osmnáctiletý Herman Buhl, v té době na vojně, dostal jeden den dovolené.


Mám deň dovolenky. Waldi a ja sme zasa spolu. Zostupujeme Skalnou tiesňavou, tentoraz trochu nižšie ako obyčajně. (Pozn. "Skalná tiesňava" je pokus o překlad místního názvu Steinerne Rinne, což je soutězka mezi V stěnou Fleischbanku a Z stěnou Predigtstuhlu. V dobách Hermana Buhla se do stěn nastupovalo od J, z chaty Gaudeamus Hütte 1263m, přičemž se muselo přejít sedlo Ellmauer Tor 1995m a pak sestoupit pod stěny. Dnes je obvyklejší nástup pod V stěnu Fleischbanku od chaty Griesner Alm 1006m.) Nad nami kolmé steny. Hore vidno iba úzky pás oblohy. Keď si človek ľahne na balvan a pozerá nahor, kde se obe steny takmer stýkajú, nazdáva sa, že už-už sa naňho zrútia. Vpravo sa týči Predigtstuhl, západna stena jeho prostredného vrcholu je ešte v tôni a je nám prichladná. Poberáme sa teda k slnečným východným stenám, k zrázom Fleischbanku. V slnečných lúčoch sa čoraz zreteľnejšie črtajú platňovité výdute. Napokon celkom jasne vidieť aj výrazný, previsnutý čierný zárez. Peter Aschenbrener a Hans Lucke našli tu pred mnohými rokmi výstupovú cestu. (Cesta z r. 1930, kl. VI-, A1, čistě VII). Zriedka sa stáva, že lezecké družstvo zamieri k tejto časti steny. O trase "Asche-Luck" je známe, že neskýta príjemné lezenie. A jednako sa chceme o to pokúsiť. "Ťahať sa so smrťou za prsty," hovorí Waldi, ktorý má rád drsné výroky. No, nemaľujme čerta na stenu...

Prvú dľžku lana vylezieme ešte volne, Vôbec si nevšimneme jednu skobu, sme nadšení našou znamenitou formou. Na ďalšom traverze sme už radi lanu, no až keď dôjdeme na priestrannú kazateľnicu, chystáme všetko, čo vyžaduje "6. stupeň": 25 karabiniek, 20 skôb, dve 40-metrové laná a niekoľko slučiek - to je vonkajšia výzbroj. Neskrotný elán a radosť zo života sú vnútorne povzbuzujúce faktory. A nadovšetko sila. Tá je tu nevyhnutná. Keby som ju nemaltak by som si zúfal už na prvých metroch zárezu. No práve ona burcuje vôluNajkrajnejšie ťažkosti ma nútia, aby som sústredil všetky telesné a duševné sily.Tu už nemožno liezť voľne, bez skobovacej techniky. A predsa nevidieť v dtene jedinú skobu. Či ich naši predchodcovia vytľkali náročky, aby neuľahčili cestu následovníkom? Je to pre nás záhada.

Nanajvýš namáhavo zabíjam do skaly skobu za skobou. Keď zopár metrov vyleziem voľne, som zo silami na konci a chytro vtľkam novú istiacu skobu. To sa mi často podarí naozaj len v poslednej sekunde. Zvonivo vniká skoba do škáry, beda, ak by nedržala! Už cítim, ako mi prsty mäknú a ochabujú, ani čo by v nich neboli kosti. Len chytro prevliecť karabinku, potiahnem lano - ešte zopár úderov kladivom - skoba musí držať. A vzápätí visím na nej. Kladivo mi vypadne z ruky a hojdá sa na šnúre. Na chvíľku si môžem oddýchnuť. Dokiaľ sa necitné prsty trochu zotavia. Majú na to málo času, lebo hneď sa hlási hrudný kôš, ktorý je lanom veľmi zovretý a energicky sa domáha, aby som ho vyslobodil. "Nuže milé prsty, zasa je rad na vás!".

Vylézt před vynálezem sedáku a friendu na dvou konopných lanech alpskou šestku nebyla žádná sranda, zvlášť když si člověk musel zatlouct všechny skoby sám. I dnes, kdy je cesta vyskobovaná a do spáry v zářezu jdou přidat friendy, je to náročný výstup. Volný přelez je poctivých VII s tím, že ne všechny skoby budí důvěru. Po přelezení nejtěžších spodních délek se Buhl dostal na začátek komínu. Odtud měl traverzovat do leva, ale průvodci s plánky tenkrát nebyly, skoby ve stěně také ne a lezlo se víc citem. Buhl se vydal komínem rovně nahoru; v roce 1943 tudy ještě žádná cesta nevedla.

"To najťažšie máme už nebodaj za sebou," hovorím kamarátovi, keď napokon obaja stojíme na peknom stanovišti v hlbokom komíne. Waldi sa tvári nedôverčivo. "Niet pochyby, teraz sa ide rovno hore, príroda akoby to sama vyznačila," utvrzujem svoje slová. Rýchlo som hore, v hladkých stenách komína. Odporný terén, tieto špinavé, studené a mokré komíny si jakživ neobľúbim! No jednako rýchlo získavame výšku, vidíme už temer severný vrchol Predigtstuhlu. Hrebeň je iste blízko, už len strmá, mierne previsnutá stienka. Len...

Na malom schodíku sa dlho usilujem umiestniť dobrú, spoľahlivú skobu. Konečne jednu vbijem, vnikne do škáry len zopár centimetrov... "Ako-tak udrží." Priateľ dolezie ku mne. "Počuj, nechcel by som zletieť akurát v tejto skobe," hovorím Waldemarovi, no leziem ďalej. Komín se opäť rozšíri, už sa v ňom nedá liezť rozporom. Postupujem zadnou časťou komína, pri stene, potom vytraverzujem doprava. Asi dvadsať metrov nad priateľom na malom stanovišti si trochu odpočiniem a kriticky skúmam ďalšiu cestu. Nie, ešte sa nekončí...

"Teraz sa to vidí ťažké", volám Waldimu, ktorý sa po týchto slovách ešte pevnejšie zachytí na stanovišti. Vzadu v komíne vidím neveľký podstavec. Zdá sa mi spoľahlivý, a potom - veď tu v Kaiseri drží každý kameň... Úkrokom sa dostanem naň jednou nohou, pritiahnem druhú a vzápätí už pohodlne stojím na podstavečku a masírujem si unavené nohy. Odrazu stratím pôdu pod nohami - balvan sa odvalil! Bleskove postrehnem situáciu, inštinktívne sa odrzím od steny, a čo teraz následuje , odohrá sa v sekundách. V sekundách - keď som už hľadel za hranicu života..

Nájdem sa o šesťdesiat metrov nižšie v komíne. Celkom pritisnutý k stene. Na maličkom výstupku. Lano smeruje nahor a je napäté. Kde asi drží? Tam by predsa mal byť Waldemar. Aké ticho! Takmer sa neodvážim volať. Hádam ho len kameň nezasiahol. "Čo je s tebou Waldi? Stalo sa ti dačo?" Priateľ sa zajachtáva od radosti a údivu, keď mi odpovedá. "Žiješ?" Až teraz si uvedomujem, že som spadol z výšky šesťdesiat metrov. Šesťdesiat metrov - a žijem!...

Pomaly si spomínam na podrobnosti - ako sa balvan odvalil. Ešte som sa stihol odraziť od steny. Potom padám. - Nie, vidím ako mi Waldi odrazu letí oproti... Mihne sa popri mne. Potom akoby som sa vznášal vo vzduchu sťa pierko... príjemný pocit. - Nakoniec typý úder, ale nie tvrdý ani desivý... Len akoby som dopadol na niečo mäkkého, povedzme na pohovku. - No letím ďalej. Od steny k stene. - Zrazu si spomienam na skobu, o ktorej som povedal Waldemarovi, že by som veru nechcel spadnúť akurát v nej. Cítim každý náraz, nič ma však nebolí. A aké je to smiešne - odrazu pomyslím na svoje nové lezecké nohavice. Len tie aby sa pádom nepoškodili! Ako ľahko by sa mohli na skale rozdriapať! Mozog mi horúčkovite pracuje. Spomeniem si na vreckový nožík v nohavicovom vrecku. Hádam ho len neztratím! - Zdá sa mi, že padám už hrozne dlho... Veď čochvíla budem vari v kotle. Je to iba tristo metrov! Čo je s lanom, prečo ma ešte nemyklo? V hlave mi víria zmätené myšlienky, no nieto v nich nič skľučujúceho, smutného. Logicky myslieť a rozumne uvažovať už nedokážem. Ani okamih nemyslím na to, že by som sa napríklad mohol ťažko zraniť, alebo dokonca, ak dopadnem do kotla, aj zabiť. - Zreteľne cítim, ako sa prevraciam... aha, teraz padám strmhlav. - Konečne príde očakávané trhnutie. Prudko ma obráti, zasa som v normálnej polohe, hlavou nahor. No padám ďalej. Ešte vždy sa neľakám. Až teraz: lano sa iste pretrhlo!.

Ešte raz ma trhne. Pád sa napodiv rýchle zastaví. Akoby zázraom stojím odrazu na celkom maličkej kazateľnici v stene, vzadu v komíne. napäté lano smeruje nahor. Neodvážim sa ani pohnúť, aby som neporušil rovnováhu. V prvom momente necítim vonkoncom nič. Iba po čele mi steká čosi teplého. Zaiste som si poranil hlavu, lebo na skale sú červené fliačiky. No len čo sa poznove chytím skaly, hned zbadám, ža ľavá ruka je nevládna. Akiste som si trocha poranil kosť. Waldemar mi pomáha lanom nahor. Vystupujem k nemu. Oviaže mi ranu na hlave. Ináč, okrem ľavej ruky, ako sa zdá, je všetko v poriadku. Teraz sa obaja smejeme, aké ohromné šťastie sme mali v nešťastí.

Waldemar mi potom rozpráva, ako to videl zo svojho stanovišťa... Vraj som letel ako anjel. Pravda, trochu rýchly anjel! A dolu hlavou - rovno do komína, ktorý ma pohltil - vyzeralo to strašne! - Potom Waldi čakal trhnutie - trnutie, ktoré muselo prísť a ktoré asi bude znamenat koniec. Lano sa napälo ako struna, na roztruhnutie, ale vydržalo. Potom nadišla chvíľa - chvíľa na ktorú čakal so strachom v srdci. - Skoba nevydržala, ani nemohla vydržať. Lano ju vykmaslo zo skaly, ale môj pád sa podstatne zmiernil. - Ide to však ďalej. Lano sa poznove napälo. Teraz už meni ním a mnou nebyla niaká skoba, nijaká brzda, nič. Lano ho ťahalo, vlieklo ho von z komína. Tu bola väčšia plocha s vklinenými balvanmi. Zúfalo sa pokúšal seba aj mňa udržať, ale ťahalo ho čoraz ďalej, na okraj zrázu, do priepasti... Už len meter ... pol metra. Potom aj preňho nadišiel okamih, keď lano, na ktorom byl so mnou naviazaný, stiahne ho cez okraj. Teraz sa všetko skončí - vie to dobre. Vidí neodvratný koniec... V tej chvíli, už je celkom na okraji plošinky, lano odrazu povolí. Uvoľní sa. Waldi zostane stáť. Neodváži sa pohnúť, ani volať. A potom odrazu - ako vykúpenie - môj hlas...

Dodnes neviem, ktorý svätý patrón nás vtedy ochraňoval. Viem však, že životy nám viseli na vlásku. Čím častejšie som o nehode premýšľal, tým sa mi zdala neuveriteľnejšou. To už so šťastím nemá vonkoncom nič spoločného, tu zasiahol dobrotivý osud. Náš čas ešte nenadišiel. Pán boh nechcel, aby sme sa už poberali. Bol to pád nie do náručia smrti, ale do života... Sľúbili sme si, že tieto zázračné druhé narodeniny príležitostne oslávime.

Kdyby tenkrát neměl Buhl smůlu s ulomeným stupem, udělal by významný prvovýstup. Cestu přelezl v r. 1946 M. Smuck, R. Barnodej, H. Pollack a je známá jako Schmuck-kamin. Pokud dnešní lezec poslechne průvodce a vezme si "einige mittlere bis grosse keile", nehrozí mu sice 60m pád, ale přesto je nutné počítat s morálovým komínovým a spárovým lezením adršpašského typu kl. VI. Nejtěžší délka společná s Asche-Lucke je VII.

Buhla tenkrát čekalo ještě slaňování přes tělo na konopných lanech, při kterém mu popraskaly švy větrovky a pěkně se popálil. Spodní část stěny byla převislá, taže se musel rozhoupat, aby se dostal ke skále. S jednou rukou nepohyblivou a v Dülferově sedu to nebyla žádná sranda. Tenkrát byl Buhl ještě osmnáctiletý mladíček neduživého vzezření. Těžké cesty (na svou dobu) začal lézt v roce 1942 a starší lezci z Insbrucku ho teprve začínali brát vážně... Absolutní náhoda, díky které přežil, mu umožnila vypracovat se na špičkovou úroveň. Za nejlepšího horolelezce 50. let ho považuje i Reinhold Messner, který píše o jeho úspěchu v roce 1953 na Nanga Parbat: " Buhl, jakkoli byl svého času jako horolezec nepřekonatelný, nebyl žádný hromotluk, kterému nevadí ani chlad, ani řídký vzduch. Byl útlý a citlivý. Před expedicí byl nervózní, jako závodní kůň. A jestliže nakonec dosáhl vrcholu, pak proto, že se s ním ztotožnil, dlouhé měsíce trénoval a nakonec byl svým cílem posedlý. V závěru, když již šel sám, v sobě Buhl koncentroval více vůle, vytrvalosti a schopnosti trpět, než by v té době dokázal kterýkoli jiný horolezec. Vždycky jsem obdivoval Buhlovo horolezecké umění. On s ním však spokojen nebyl. Chtěl víc a chtěl dál. Až na vrchol Nanga Parbat. Díky zkušenostem získaným při stovkách náročných výstupů v Alpách a schopnosti oddat se svému snu, dosáhl nakonec svého cíle. Ačkoli mu to nikdo nevěřil." (Reinhold Messner, Vyznání dobrodruha).

Buhl zahynul 27.6.1957 na Čogolise, ve 33 letech. 300 m pod vrcholem ho se spolulezcem Kurtem Diembergerem sněhová vichřice přinutila se vrátit. Při sestupu se s ním utrhla sněhová převěj...